Zápisník dobrovoľníka

SPOSA BB v tomto roku bude postupne prinášať inovácie , ktoré vychádzajú z práce dobrovoľníkov - študentov. Vďaka za túto iniciatívu Viky Mamatejovej, ktorá vymyslela tento model a naďalej ho bude koordinovať v rámci svojich ľudských a profesných možností. Prichádza "ZÁPISNíK DOBROVOĽNÍKA"

ZAPISNIK DOBROVOLNIKA 1

Veľa ľudí sa ma pýta, prečo to robím zadarmo, a čo z toho vôbec mám? Ono to však nie je úplne zadarmo. Som platená skúsenostami, novými zážitkami a úsmevmi. Človek, ktorý to nezažil si nevie úplne predstaviť, aké to je, keď ho dieťa, ktoré ledva udrží s niekým očný kontakt chytí za ruku a ide s nim niekam dobrovoľne. Keď' sa naň to dieťa usmeje. Nebudem klamať, že je to vždy ľahké. Vlastne nie je, je to pomerne dosť únavné - študovať, pracovať a ešte aj dobrovolničiť vo voľnom čase. Je únavné vidieť, že niektoré veci nefungujú aj keď pre to robíte maximum. Je únavne stagnovať na jednom bode, z ktorého sa neviete pohnúť ďalej. Ale vždy príde moment, kedy si človek povie, že to stojí za to. Niekedy je tých momentov viac, niekedy menej, ale vždy tam sú. Treba len skutočne otvoriť oči a je to vidieť.

V. Mamatejova

ZAPISNIK DOBROVOLNIKA 2

Nielen vy učíte deti, ale taktiež aj oni vás. A to každým svojim krokom. Každý deň treba pracovať na tom, akú aktivitu vymyslime, a ako k nim budeme pristupovať. A samozrejme tým pádom rastieme aj my. Najlepším pocitom je, keď vám dieťa dá ako spätnú väzbu úsmev. Nikdy neviete komu zmeníte deň alebo aj cely život. To platí aj opačne. Keď som v SPOSE, vždy zabudnem na starosti osobného života. Je to taká motivácia na cely týždeň. Najdôležitejšie je spoznať osobnosť dieťaťa a zistiť, čo ho baví. Je neskutočne, akú energiu vám ľudia dávajú práve tu, za, čo som vám veľmi vďačná. Ďakujem. A je neuveriteľne, aké kamarátstva vznikajú práve tu.

Natália Kockova

ZÁPISNÍK DOBROVOLNÍKA 3

Často premýšľam a mrzí ma, že sa ľudia alebo inštitúcie správajú k ľuďom, deťom s autizmom tak, ako sa správajú. Pozerajú sa na inakosť cez prsty a neprijímajú ich, rezignujú na prácu s ňou. Alebo si to aj uvedomujú, ale to je asi tak všetko. Pre mladých s autizmom však nestačí o nich premýšľať alebo si to len uvedomiť. Som veľ'mi rád, že som sa v tomto smere prekonal. Môžem sa snažiť' zo srdca odovzdať' niečo ďalej, byt súčasťou tímu skvelých ľudí a spolu môžeme tvoriť niečo jedinečné, bezpečne a vzácne. Vždy sa na spoločné chvíle teším a aj keď' viem, že nie vždy to je jednoduché, ale, aj po viacerých stránkach náročné. Často, keď' sa už tešíme z pokroku, príde situácia, ktorá nás vráti opäť o niečo späť. Ale je potrebné vzájomné prijatie, mať na zreteli, že každá takáto situácia a moment pri práci s autizmom je niečím nový, iný a jedinečný. Stále sa vzájomne spoznávame, učíme a posúvame vpred. Vždy však príde aj situácia a chvíľa, keď' si poviete, že to má zmysel, Je potrebné vnímať to a byt skutočne otvorený, pokorný a vytrvať. Pokrok postupne príde. Najkraišia odmena je, keď' vás dieťa chytí za ruku, chce vám niečo povedať, ukázať a robiť niečo spoločné. Keď vidíte v očiach deti iskru a zápal, úsmev na tvári, úsmev ich rodičov. Pocit na nezaplatenie. Sústreďme sa na spoločnú cestu krok za krokom, vtedy otvoríme a tie najvzdialenejšie dvere a žiadny kľúč už nebude potrebný. V záujme svetlejšieho dneska a ešte svetlejšej budúcnosti.

L. Reichl