Kde nás nájdete:

SPOSA BB - FAMILKA
Rudlovská 53
974 01 Banská Bystrica
(Kancelária 306 na 2. poschodí v budove AURIS)

zobraziť na mape

Kontakty:

mobil: +421 911 360 641
e-mail: sposabb@familka.sk
www.familka.sk

Familka.sk v sieti Facebook

13.12.2015

Keď deti nedostávajú pohladenia...

Je smutné vidieť štvor - päťročné deti, s ktorým si rodičia nevedia rady. Každý jeho prejav ich tak vytočí že nedokážu normálne reagovať. Všetko čo to dieťa urobí, je zle. A dieťa má z toho samozrejme úplný chaos a čím viac sa snaží, tým viac toho pokazí. Pochvalu nedostalo ani nepamätá kedy, a jediná pozornosť, ktorú získa, je tá negatívna....

KEĎ DETI NEDOSTÁVAJÚ POHLADENIA, ZAČNÚ SI PÝTAŤ FACKY

Ľudské mláďa je oproti iným živočíšnym druhom relatívne dlho závislé na rodičoch. Trvá skoro dve desaťročia kým je schopné po každej stránke samostatného života. Prvé mesiace a roky života je úplne závislé na tom aby mu dospelí jedinci poskytovali teplo, bezpečie a potravu. Okrem závislosti na uspokojovaní telesných potrieb má aj obrovskú potrebu lásky, bezpečia a pozornosti. Od prenatálneho vývinu potrebuje cítiť emocionálnu pohodu a záujem najbližšieho okolia, je to kľúčové pre jeho ďalší vývin. V prvých mesiacoch života dieťa potrebuje zažívať pocit istoty z prítomnosti blízkej a milujúcej osoby, inak je na celý život poznačené citovým strádaním, ktoré sa navonok môže prejavovať ako neschopnosť vyvinúť vlastné city, nemožnosť byť empatický a milujúci v blízkych vzťahoch . Tento pocit opory mu zabezpečuje to, čomu psychológovia hovoria bazálna dôvera: hlboko zakorenený pocit, že svet je dobré a bezpečné miesto a stojí za to ho preskúmavať a fungovať podľa jeho pravidiel. Narušenie bazálnej istoty v prvých mesiacoch života vedie k poruchám duševného zdravia, narušeniu osobnosti dieťaťa, až vzniku psychiatrických ochorení.

Na vytvorenie bazálnej dôvery je potrebné, aby matka ( alebo iná starajúca sa osoba) bola nablízku pre dieťa kedykoľvek to dieťa potrebuje. Dobre mienené rady starých mám o tom, ako treba dieťa nechať sa vyplakať a že nemáme k nemu hneď skákať keď si zmyslí, sú obrovskou chybou v prístupe k jeho potrebám. Spomínam si na kamarátku, ktorú jej svokra nútila sedieť vo vedľajšej izbe, zatiaľ čo sa vedľa jej dieťa zadúšalo od plaču, aby si nezvyklo zaspávať s mamou, ale samé. Alebo ďalšiu, ktorej svokra tvrdila, že keď nosí dieťa stále na rukách, rozmaznáva ho a robí zo seba iba otroka. Našťastie, dnes už je veľa mamičke ktoré pochopili tento princíp a používajú napríklad šatkovanie, aby dieťa malo pocit dôvery a blízkosti čo najdlhšie zabezpečený.

Pritom v skutočnosti nemusí ísť ani o dlhodobú frustráciu a nedostatok pozornosti v tom najzraniteľnejšom období. Pre krehkú detskú psychiku môže stačiť jeden zážitok, ktorý poznamená jeho citový život a výbavu natrvalo. Malé dieťa až do troch rokov nepozná čas, nemá vnímanie behu času, pozná iba „tu a teraz“ a preto napríklad odchod matky na niekoľko dní môže vnímať ako jej úplnú stratu.

Okrem fyzickej pomoci potrebuje dieťa nesmierne veľa pozornosti. Citová angažovanosť okolia, radosť z jeho prejavov, prvého džavotania, pokrokov, to všetko je nevyhnutné pre jeho zdravý mentálny aj citový vývin. Nevedno prečo sa však potreba pozornosti dostala tak trochu do negatívnej polohy a často počujeme vyjadrenia typu: on/ ona tým chce len získať pozornosť. To LEN je kľúčové vyjadrenie. Bagatelizácia potreby pozornosti u dieťaťa a nesprávne pochopenie týchto princípov môže viesť k poruchám správania a k procesu, ktorý naznačuje náš nadpis: keď dieťa nedokáže získať pohladenia, začne si pýtať facky. A máme tu krásny príklad toho, ako si my sami z milučkého batoľaťa vyrobíme „zlé dieťa“.

Možno by ste neverili , koľko chybných nastavení a predsudkov si nesieme z mladosti a uplatňujeme ich ako rodičia vo vzťahu k svojím deťom. Bola som šokovaná, keď moji známi, obaja vysokoškolsky vzdelaní, tréneri ktorí sa venovali komunikácii, dávali svojho dvojmesačného syna vyplakať v kočíku za dvere na chodbu, s odôvodnením že „bol strašne zlý“ a oni mu to predsa nemôžu tolerovať a zvykať ho na to, že mu to budú trpieť. Takto sme nastavení na to že dieťa môže byť zlé a v každom jeho prejave, ktorý nie je v súlade s našimi predstavami o vhodnom správaní, ho začneme hrešiť a vychovávať v každej situácii. A problém je na svete. Takisto ma šokovali mladí lekári, ktorí nechávali svoju jeden ročnú dcérku kľačať na polienku keď sa nevypýtala na nočník, pritom by ako lekári mali vedieť, že fyziologicky je močový mechúr vybavený na zadržiavanie dostatočného množstva moču až v dvoch rokoch života. Zlomyseľnosť tejto malej potvorky, ktorú som mala možnosť pozorovať v jej škôlkárskom veku bola dosť jasne ovplyvnená nezvládnutými postojmi rodičov.

Potreba pozornosti a emócií z našej strany je pre dieťa tak zásadná, že medzi dvomi situáciami vyhodnotí ako prínosnú tú situáciu, v ktorej dostane pozornosti a emócií viacej. Keď začneme upozorňovať, že nejakú vec nemá robiť, zvyšujeme hlas, zacíti naše stupňujúce sa rozčúlenie, vyhodnotí to ako: super! Konečne si ma všimli! Konečne som naplno vnímané a idem do toho ďalej! Ak má oproti tomu pri „dobrom správaní“ takmer nulovú pozornosť, a takmer žiadne emócie z našej strany, vyhodnotí dobré správanie ako málo efektívne a málo prínosné a prestane ho robiť.

Veď to poznáte. Dieťa príde na to ako sa vypína a zapína svetlo alebo televízia. Šťuk! A už je to. Super, svieti svetlo, to som teda urobilo dieru do sveta! Ovládam niečo také úžasné ako je svetlo! No a keď sa k tomu pridá pozornosť mamičky alebo otecka: Nerob! Míňaš elektrinu! Pokazíš vypínač! Dieťa urobí čo? Prestane , alebo to bude opakovať? Dva je správne. No a my sa rozčúlime a potom budeme referovať taký je ten náš malý neposlušný....

Čo sa týka poslušnosti, funguje jediná možnosť. Treba dieťa navigovať, čo má presne robiť. Nie to, čo robiť nemá. Náš mozog totiž nepozná slovíčko NIE. A tak keď povieme dieťaťu nezapínaj to, jeho mozog počuje iba: zapínaj to. A my sa zlostíme na to že je neposlušné. Pokazíme si úplne pohľad na jeho vlastnosti, stále viac a viac skúseností pridávame na stranu toho aké je zlé.... a ono sa takým skutočne aj stane. Odvedenie pozornosti alebo prípadné odvedenie dieťaťa inam, ak nie je schopné zmeniť svoje správanie sú ďalšími možnosťami ako reagovať na tieto situácie. Pritom trpezlivo, s láskou a pokojne povedať že sa to nepatrí, že to nie je správne, a ponúknuť náhradnú činnosť. Dieťa predsa nemá odkiaľ vedieť že niečo je nesprávne keď je to zábavné a zaujímavé a je to súčasťou jeho objavovania sveta! Prvýkrát som si to uvedomila pri jednom z detí i v našej rodine, ktoré stále niečo vyviedlo. Prišlo za mnou s odtrhnutým zeleným strapčekom hrozna, práve odkvitnutým. Pozerala som sa na neho ako mu žiaria oči, keď mi ukazovalo ten malinký strapček ktorý objavilo medzi samým lístím na koreni viniča. V hlave mi začínala bežať bežný výchovná kázeň: čo si to urobil, ak osi to dovoľuješ odtrhnúť, z toho bude hrozno a teraz už tam nič nenarastie a dedko nebude mať víno.... obviníme dieťa v takej situácii pomaly aj z globálneho otepľovania. A vtedy som si uvedomila, že nechcem takto s ním hovoriť. Že predsa nemá skúsenosť a nevie čo to znamená keď ten strapček odtrhne – a koniec koncov- je to až taká veľká škoda, keď odtrhne jeden strapček, keď aj tak nevieme, či sa ešte hrozno urodí, či ho nezjedia škorce, nezničí perenospora... a uvedomila som si, že to dieťa je dôležitejšie ako ten strapček hrozna. Tak som mu pochválila čo našlo a porozprávali sme sa o tom ako tie malinké hrčky budú hroznom a on si na ňom o pár mesiacov pochutí, ak ho nechá rásť.

Je smutné vidieť štvor - päťročné deti, s ktorým si rodičia nevedia rady. Každý jeho prejav ich tak vytočí že nedokážu normálne reagovať. Všetko čo to dieťa urobí, je zle. A dieťa má z toho samozrejme úplný chaos a čím viac sa snaží, tým viac toho pokazí. Pochvalu nedostalo ani nepamätá kedy, a jediná pozornosť, ktorú získa, je tá negatívna. Možno to vidieť aj na mladých mamičkách, ktoré si chodia s kamoškami sadnúť na kávičku, zatiaľ čo deti nechajú v detskom kútiku. Ani raz sa neobzrú, aby videli, čo deti robia, aké tam majú hračky, aby ich sprevádzali pri hre alebo sa nejako do nej zapojili. Až keď začne z kútika ísť krik, prídu robiť „poriadky“. Čo sa deti naučia, z takejto situácie? Iba to, že jediný spôsob ako privolať mamu, je robiť niekomu zle.

Tento istý princíp platí aj u detí s ADHD, i keď vyžaduje oveľa viac trpezlivosti a práce na sebe samom ako rodičovi. Nezabúdajme, že sú tu ešte pohladenia. Je oveľa lepšie prehliadnuť „zlé“ správanie dieťaťa a všimnúť si jeho dobré správanie, to kedy dokáže ovládnuť svoje impulzy, keď dokáže byť chvíľu dobré a urobiť nám radosť, než venovať neustálu negatívnu pozornosť jeho chybám a prejavom, ktoré sa nám nepáčia. Vytvárajme situácie kedy môže byť úspešné, dobré a správať sa vhodným spôsobom, naučme sa povedať mu správne spätnú väzbu a nájdime to dobré na jeho správaní. Aby si naše dieťa nezačalo pýtať facky iba preto, lebo sme zabudli na pohladenia, ktoré potrebuje k životu tak ako vzduch, slnko a jedlo. Nie je to „IBA pozornosť“ ktorú môžeme my ako dospelí pohŕdavo bagatelizovať, je to tá PANI POZORNOSŤ, ktorá z nášho dieťaťa urobí citovo vyrovnanú osobnosť, ktorá bude vedieť v živote uplatniť potrebné princípy a postoje tým správnym spôsobom. Nie z pozície obete, alebo zraneného jedinca ktorý si buď pýta stále detinsky a infantilne pozornosť od okolia, ktorej sa mu v detstve nedostávalo, alebo tyrana, ktorý je negativistický a zlý na každého, lebo neočakáva od nikoho nič dobré a tak je radšej ten prvý, kto udrie.

Vierka Hincová